9. medzinárodný zraz Podmitrov

Dva dni pred odchodom Amanita nejavila žiadne známky života – bolo nutné na oživenie urobiť docela dosť zásahov. Nočnou morou bola pre mna elektrika, našťastie sa na poslednú chvíľu ponúkol Viktor, že to skúsi dať nejako do chodivého stavu. Postupne sa povymieňali el. káble, spínacia skrinka, indukčná cievka, rozdelovač a nahodili repasnutý štartér. V deň odchodu pri štartovaní zisťujem že rozdelovač nehádže iskru. Trochu mi to nahnalo husiu kožu no po vyčistení kontaktov motor nabieha. Viem ešte o dvoch technických problémoch a to je gufero medzi motorom a zotrvačníkom, ktoré prepúšťa olej a šmýkajúcu spojku kde už dosluhuje lamela. Hovorím si že tých 500km by to ešte mohlo zvládnuť ale šeredne som sa mýlil…

ODJAZD

BUS je pripravený na cestu, stretávame sa na určenom mieste rozdeľujeme si busy. Chýba nám totiž jeden šofér, takže ja presadám do Viktorovho BUSu a kámoš Miro šoféruje Amanitu. Ešte si podelíme vysielačky krátke dohady a vyrážame na západ.

CESTOU-NECESTOU

Deň a cesta bola krásna, cestou sme sa na záhorí zastavili pri jazere a spravili si príjemnú prestávku. Podaktorí neváhali a okúpali sa. Začal som si konečne zvykať na jazdu vo Viktorovom BUSe, objavil som prvý a druhý prevodový stupeň. Pokračovali sme vpred, bližšie k hraniciam.
Po prechode hraníc sa na Amanite začala prejavovať šmýkajúca spojka, čo Mirovi nijako neuľahčovalo vyštverať osemnásť stupňové stúpania. Nastávajú situácie kedy treba v kopci zastaviť, zaradiť jednotku a ‘veľmi’ miernym tempom vyjsť kopčisko. Tieto výstupy boli drastické ako pre osádku tak pre práve pre gufero, ktoré sa likvidovalo dôsledkom zaolejovanej prehriatej spojky… Amanita je charakter a po dobrodružných otáčaniach pri blúdení nás zhruba o 23:30 dotiahla do tábora Podmitrov.

no images were found

TÁBOR

Stretávame sa tu s Konzulom a asi za pol hodinu prichádza aj Simon so svojou Írsko – Izraelskou posádkou. Parkuje vedľa nás a tak to aj ostáva. Večer zožereme a vypijeme vačšinu zásob, ale po tej dosť náročnej ceste to padlo vhod 🙂 Na zraze pribudlo neobvyklo veľa nových ľudí a ako obyčajne všetko sa vydarilo a bolo super. Boli známé tváre aj známe busy a známe tváre a nové busy.

VÝLET

Sobota ráno a jeden člen posádky sa rozhodol pokračovať na inej akcii, tak sme zorganizovali výpravu smer Brno Hlavní nádraží. Osedlali sme Amanitu a v doobedných hodinách sme vyrazili z Podmitrova. Plán sa však naraz zvrtol, len čo mi začala blikať kontrolka oleja. Najskôr iba v zákrutách časom začala svietiť a tak nám neostalo nič iné ako nájsť miesto kde môžeme zistiť čo sa deje. Zistenie bolo tvrdé, po zhruba 15km jazdy nám vytiekol komplet olej. Tu to už so šmýkajúcou spojkou a valiacim sa olejom začalo byť vážne. Nejako som zrazu nevedel ako to auto dostať 220 km späť domov. V túto chvíľu sme dojazdili a tak sa vyberáme na lúku vedľa cesty, kde si užívame takpovediac trip v tripe. Strávili sme tu veľmi príjemné popoludnie a zavolali pomoc. Na pomoc došli Pandero a Viktor, naložili nás a išli sme do najbližšieho mestečka pre olej. Otočili sme to späť do kopcov a po vlastnej osi doniesli Amanitu späť do tábora.

POHODA

Po návrate z výletu spokojný že bus je späť sme si dopriali vodnú fajku, pivečko a podmitrovský guláš. Neskôr sa počet osadenstva na streche zvýšil na štyri osoby 🙂 naokolo prebiehaly súťaže a hry a mali sme zaručene dobré miesto s výhľadom a občerstvením. Večer sme strávili pri ohni od ktorého som v neskorých hodinách odchádzal spať do busu.
Cesta domov vyzerala byť šialená, nakoniec sme sa zhodli že Amanitu budeme domov ťahať na lane. Ku všeobecnému podiveniu cesta bola rýchlejšia ťahaním Amanity ako keď jej do kopca šmýkala spojka. Cesta prebehla bez problému bolo to posledné dobrodružstvo tohoto bohatého výletu. V žiadnom prípade som sa nenudil :)))