Slovački na balkane a iné prigody.

[Spider_Single_Video track=”4″ theme_id=”5″ priority=”1″]

Ako milovníci tanca, festivalov, cestovania, ale hlavne spoločných chvíľ s najlepšími priateľmi, sme sa rozhodli vydať na cestu s neistým koncom. Dobrodružstvo s viacerými cieľmi.


Dlhšiu dobu sme sa pohrávali s myšlienkou navštíviť festival Guča v Srbsku. Mirka o ňom priniesla nejasné informácie z návštevy v 2012. Povedala, že je svojský no lepšie ako o ňom hovoriť ho bude zažiť.  Po dlhých úvahách  sme sa rozhodli, že ideme.  Samotný festival mal byť len čerešničkou na konci cesty. Cesta bol náš ciel.

Príprava bola rozdelená. Baby pripravia proviant a drogériu, chlapi stany a karimatky. Na mňa a Miňa ostalo pripraviť autíčka. Dve plechové osobnosti. Fofón mlaďas od Fordu a Šarkan veterán od VW .

Šarkan skupina vyrazila z Nemčinian smer Balaton. Na Balaton sme dorazili pred večerom, zakempili, dali pivko a trošku sa okúpali.  Fofón dorazil až po zotmení. Po zvítaní a zapití spoločnej cesty sme vyrazili do baru keďže pršalo. Keď sme sa vrátili do kempu vo výbornej nálade a plní nadšenia z budúcich udalostí, chceli sme v zábave ešte pokračovať. Nanešťastie sme zistili, že to je family kemp, kde je kvôli deťom dodržiavaný nočný kľud. Na jeho dodržiavanie dohliadajú sbs-kári. To sme neskôr zažili aj na vlastnej koži pri osobnom stretnutí s nimi. Keď má byť človek ticho, vtedy prichádza na rad zákon schválnosti a samozrejme sa ticho byť nedá. Výbuchy smiechu cez ruky a krotenie zábavy viedlo k ešte väčšiemu smiechu a bujarejšej zábave. No po návšteve sbs sme s nevôľou rozpustili našu zostavu a pobrali sa na nutný avšak nedobrovoľný spánok. Ráno sme všetkých susedov ubezpečili, že ďalšiu noc tu už nebudeme. Ranné kúpanie, pivko na nafukovačke ďaleko od brehu a frisbee boli vynikajúcim začiatkom výletu. A to bol prvý deň. Inak BALATON. Keď budem mať deti určite ich vezmem do tohto kempu. Ráno deti vypustíte do kempu a večer pribehnú spokojné a šťastné. Krásny park, super voda. Proste raj pre deti. Nie už tak veľmi pre 9  mladých, ktorí sa chcú v noci zabávať a cez deň oddychovať.

Balaton smer Bosna Hercegovina cez Chorvátsko a prespať cestou niekde na rieke Vrbas. Ešte sme netušili kam ideme, kde budeme spať ďalšiu noc. Cez Chorvátsko-Bosnianske hranice sme prešli  až neskoro v noci. Trošku sme poblúdili v centre BanjaLuka a s úsmevom na perách a hviezdami nad hlavou sme sa v tme snažili nájsť nejaký dobrý kemp. Okolo polnoci sa nám to konečne podarilo. Kemp bol úplne vyľudnený. Len my a majiteľ s partiou. Kde presne spíme nikto netušil, boli sme radi, že sme to vôbec našli. Chlad od rieky si všimli len pozornejší. Dali sme s majiteľom pivko a unavení zaliezli do stanov. Vstal som ako prvý skoro ráno. Najmä kvôli večernému pivu. Keď som vyšiel z busika, neveril som vlastným očiam. Spali sme asi 50m od rieky Vrbas, na dne asi 100 metrového kaňonu. Slnko krásne hrialo. Neuveriteľné. Ak by sme hľadali kemp ešte za svetla, celkom iste by sme sa sem nedostali. Raňajky spojené s kúpaním  v studenej horskej vode, člnkovanie na kajaku. Po rieke sporadicky prichádzali a odchádzali rafty. Boli sme pozvaní na kozací syr a na revanš sme my vytiahli domácu palenôčku. Spokojnosť bola obojstranná. My sme mali plné bruchá a majiteľ bol zase tam kde večer skončil. A cena? 9 ľudí + dve autíčka = 50eur. Bosna je nádherná krajina a to nás ešte čakala Hercegovina, o ktorej sme toho veľa nevedeli. Keď sme ju však po 5 hodinách jazdy opúšťali, vedeli sme, že krajšiu krajinu sme ešte nevideli. Krásne pahorky pri západe slnka. Hotový gýč spoza okna VW t2, navyše v spoločnosti vynikajúcich ľudí. Neopísateľné. Ako hovorieva náš kamarát Ara? „Škoda, že pocit je neprenosný“. V tom zahlásila navigácia hranicu o 10km, čo znamenalo 30km k moru. V aute zavládla eufória. Začalo sa opätovne spievať a už sme cítili more. Keď sme zišli k pobrežiu žiadny kemp nechcel prijať opozdilcov po 11:00. Po treťom kempe a prvom total opitom vrátnikovi, sme sa zhodli, že nejdeme k moru, ale hore do kopcov. Nájdeme lúku a prenocujeme. Kúpať sa budeme ráno. Zavládlo malé sklamanie, ale všetci sme vedeli, že asi nič iné nenájdeme. Našli sme malé bagrovisko v horách. Zakempovali sme sa a zapili, že už vidíme more.  Podaktorí z nás nešli ani spať a hneď zrána sme šli na malú túru po okolí. Naspäť sme sa vrátili s čerstvými figami. Raňajky v „Interhoteli Šarkan“ v blízkosti malého smetiska s výhľadom na krásny zobúdzajúci sa záliv. Ďalšie neuveriteľné ráno. Na fotkách a videu vidno krásu tohto smetiska a spokojných ľudí. Po raňajkách prvý dotyk s morom. Šnorchlovanie, kúpanie a hľadanie opustenej pláže, kde by sme mohli osláviť Dominikine narodeniny a spať pod holým nebom. Stalo sa. Po obede na Makarskej sme vyrazili ďalej a našli nádhernú opustenú pláž. Navyše sme našli  opustený strom pútnikov, pod ktorý sme sa všetci vošli a premenili ho na nádvorie kočovných gypsy. Uterák na jednom konári, plavky na druhom, chleba sa krája, víno tečie, do toho pivko a iné dobroty. Ráno nás budia okoloidúci turisti, ktorí nechápavo krútia hlavou čo sa to tu deje. Ešte nechápavejšie krútili hlavou, keď sme opúšťali najútulnejšie miesto pláže na poludnie. Smer Dubrovnik.

Dubrovník. Po zakempovaní vyrážame značne potešení do centra na žúrku. Poriadne hladní hľadáme reštauráciu, kde nestojí jedlo na osobu 50 éčok. Našli sme až keď som sa mojou angličtinou opýtal „I want to eat something to 20euro. I love meat.“ (chcem jest niečo za 20 euro mám rád mäso) Čašníkovi skoro vypadli oči z jamiek. Ale keďže už bol pokročilý čas a reštika poloprázdna, spravil cenu pre 9 hladných slovačka. Po obede sme roztancovali aj pána hudobníka, ktorý na synťákoch zahral od Depeche Mode cez Scooter až po V richtárovej studni. Tancovali sme len my lebo všetci po chvíli zdupkali. Najspokojnejší boli čašnici. Konečne sa tu niekto zabáva a majú trošku pokoja. Účet niečo do 200eur sme vonku zapili lacným vínkom. Ráno rozbití ako kosovo sme vyrazili potichu a kľudne smer Čierna hora.

Cez krásny záliv Kotor okolo Svätého Štefana na pláž Drobní piesek.  Po ceste sme zobrali stopárov z Poľska, ktorí mali tiež namierene na Guču.  Toto bolo ďalší vrchol. Tá pláž, večerné kúpanie, spanie na lehátkach, stavanie veží z kameňa, skákanie do mora z móla, prechádzka po okolí, ráno veľké raňajky, káva ktorú sme nemuseli variť my, morské príšery, čerstvé čapované pivko. Krásna rozlúčka s morom. Smer GUČA.

Cestu sme vybrali cez hory. Ako keby sme nemali veterána. Takže popíšem to takto. Hore hore, dole dole  a zas hore hore a zas dole dole a zas hore hore vchádzame do kaňonu sto metrov pod nami sto metrov nad nami. Tunel tunel most. Most most tunel. Stále v kaňone. Nacionalni Park Biogradska Gora. Nádhera, ktorá však dala zabrať Šarkanovi. Opäť hľadáme spanie po tme. Už je neskoro a ako poslednú šancu zastavujeme v krčme. Po rakiji a slivke nás hostinský dáva na jeho pozemok a zaspávame. Ráno zisťujeme že sme 5 km od hraníc so Srbskom. Raňajky v motoreste u hostinského a vyrážame smer Guča.

V Srbsku začalo niečo búchať v prevodovke. Tie hore dole, hore dole zanechali stopu. Zastavujeme a opravou differáku strácame 4 hodiny, stretávame miestnych mechanikov. Už sme sa aj pohrávali s myšlienkou zrušiť cestu do Guče (cca 50Km) Nakoniec sme podložili šróby pod manžetami a búchanie  ustalo. S malou dušičkou sme vyrazili smer Guča. 50 Km ideme, 40 ideme 30 20 10 sme tu. Bola to radosť. “Keď sme došli sem prídeme aj domov“. Otváram pivko a vyrážame do mesta. Prvýkrát vidíme Guču.

Nebudem  skúpy ako Mirka a poviem o Guči trosku viac, ale súhlasím s ňou. Raz vidieť je lepšie ako sto krát počuť. Balkánska hudba je krásna a jej rytmus bubnuje srdcom. Chudoba, kozie mäso, trubka, predaj všetkého, blší trh, kone, kravy, starí vojenskí veteráni, dychovky, hudobníci, ktorí prvýkrát hrajú, hudobníci z Parížskeho VŠMU, žigulíky, starenky, starčekovia, mafiáni v autách, ulica ako v love paradise, večer disco tance, ulica plná ľudí, hlava na hlave  a k tomu hudba vpravo, vľavo, vpredu, vzadu a na moje prekvapenie aj z miestneho rozhlasu, teda z hora.  Festival trvá 6 dní, no ja odporúčam maximálne 2 – 3. My sme po dvoch dňoch boli ohučaní,  vybalkanení a spokojní sme razili cestu späť. V aute prvýkrát zavládol kľud – všetci tanečnici spali.

Ešte sme prespali v srbskom mestečku SOBOTICA, kde mi prestalo dobíjať baterku. 450km bez dobíjania baterky – po prvý krát po diaľnici smer Nemčiňany. V Komárne o 19:00 hod – začalo zapadať slnko – my bez svetiel – 100km od domova – rýchlosťou svetla po vedľajších cestách. Neuveriteľné – odparoval som Šarkana pred garáž a zašlo slnko (ako na povel).

Chcel by som poďakovať Bohu za to, že bol počas celej cesty s nami. Bol to prekrásny trip.

PROMO_slovacki_na_balkane–!>
PROMO_slovacki_na_balkane