Cestovať po Slovensku nie je hanba

Ešte pred nedávnom sa mi zdal môj život až podozrivo „diétny“, preto som sa rozhodla okoreniť si ho cestovaním. Začať cestovať na Slovensku, nie je hanba, aspoň pre nás určite nie. Máme 20-ročné auto, s ktorým sa pomaly zoznamujeme a kopec priateľov roztrúsených po celej republike.

Je veľa vecí, s ktorými by som sa s vami rada podelila a poriadne ani neviem odkiaľ začať… Nebudem poskytovať príliš faktografické údaje, skôr to pojmem opäť tak pocitovo, keďže byť ženou na cestách je čosi prinajmenšom výnimočné. 

Už vyše 2 týždne sme na cestách. Možno sa pýtate, prečo sme sa neozvali skôr, ale pravda je taká, že blogy sa ľahšie píšu z pohodlia domova a na vlastnej wifine. Keď na nejakú príležitostne narazíme, je to väčšinou v krčme alebo v reštaurácii. Náš rozpočet je obmedzený, do podnikov zájdeme len občas a to v podstate len vtedy, keď potrebujeme využiť záchod. Takže sa nekoná žiadne dlhé kávičkovanie, či popíjanie. Treba vybaviť svoj „biznis“ a ísť.

#Drienok

Naša cesta začala v piatok 1. júla. Razili sme na festival Drienok, keď nám na diaľnici došla nafta. Auto konštantne spomaľovalo a my sme ho ladne odparkovali na krajnici a zavolali asistenčné služby. V tej chvíli som si vravela „vďaka bohu, že sme si priplatili to drahšie poistenie“. Tak sme aspoň otestovali, či nám naozaj privezú palivo, tak ako bolo uvádzané v poistke. Milé zistenie, palivo by nám priviezli, ale nakoniec to ani nebolo potrebné- predbehol ich kamarát Vladko. Ako sme na neho čakali, stihli sme sa navečerať a urobiť túto fotku.

A tu sa vrátim k tomu, čo bolo spomínané v úvode- s naším autíčkom sa ešte len spoznávame, a preto sme nemali tušenia, že keď začne svietiť kontrolka znamená to posledné mililitre paliva v nádrži… Na Drienok sme prišli už za tmy, ale brali sme to s humorom, začiatky nebývajú vždy ľahké. Na Drienku som spoznala i Rumunku Ralu, ktorá už vyše roka cestuje s priateľom v ich obytnom busíku. Bola pre mňa nesmierna úľava stretnúť inú ženu, ktorá žije takýmto spôsobom a nie je šialená (tak si totiž občas pripadám ja). Dokonca, že je s tým v pohode. Večer sme pri ohni a poháre vínka pokecali o ich zážitkoch z ciest a Ralu mi dala zopár užitočných rád. Never všetkému, čo ti tvoja myseľ hovorí. Vychádza len z minulých zážitkov. V momente, keď svoj život zmeníš o 180 stupňov, myseľ žiadnu takúto skúsenosť nemá, a preto namiesto návrhov konštruktívnych riešení začne produkovať strach, aby ťa odradila. Neklaď na seba príliš vysoké nároky, malé ciele sa plnia lepšie a nestratíš pri tom radosť zo života. Plávať sa naučíš, až keď ťa hodia do vody.Na ďalší deň sme sa s Ralu rozlúčili, zaželala nám všetko dobré a ubezpečila ma, že keď sa uvidíme nabudúce, budem už aj ja v oveľa väčšej pohode a bez zbytočných stresov.

#Špania Dolina

Hneď z Drienku sme sa vybrali do Španej doliny. Náš kurz smeroval síce na juh na hrušovské lazy, ale povedali sme si, že by bola škoda nespraviť si cestou zopár zástaviek. V Španej doline som nikdy nebola, jediné čo som o nej počula bolo, že je to bývalá banícka dedinka, ktorá je v súčasnosti zapísaná do zoznamu chránených pamiatok UNESCO. To nám prišlo ako slušný prísľub, že to bude stáť za to 🙂

Dedina je zo všetkých strán obkolesená lesmi a dýcha z nej bohatá história niekdajších baníckych čias. Prešli sme tzv. veľký okruh náučným chodníkom, takže sme mali možnosť vidieť všetky štôlne a pôvodné domy, ktorých sa tu zachovalo naozaj prekvapivé množstvo. Vrele odporúčam i ako rodinný výlet. Ako to už na dedinách býva, miestna krčma bola v podstate jediným strediskom diania. Tu sme stretli i Peťa alias Papeka so synom Jonášom. Slovo dalo slovo, my sme čosi porozprávali o ceste, on o svojom živote a o tom ako opustil Bratislavu a presťahoval sa do Španej doliny. Večer sme už trávili u neho v drevenici, koštovali domácu slivovicu a užívali si krásne prostredie v príjemnej spoločnosti. Vtedy som naplno preciťovala, ako pekne sa o nás život stará a že to s tým svetom nie je tak úplne stratené (ako sa nám to všetkými tými katastrofickými správy snažia médiá vštiepiť do hláv), pokiaľ sú tu ešte ľudia, ktorí sú schopní dôverovať i úplnému cudzincovi a poskytnúť mu pomocnú ruku. Toto je naša realita. Presne taká, akú si ju urobíme. A pokiaľ sa ti zdá, že niečo nie je v poriadku, skús začať od seba. Týmto zo srdca pozdravujeme Peťa & Jonkiho 🙂

#Počúvadlo

Zo Španej doliny sa nám ťažko odchádzalo, ale vedeli sme, že tu naša cesta nekončí a naviac sme sa chceli schladiť v nejakom jazere. Počúvadlo pri Banskej Štiavnici sa ukázalo ako skvelá voľba. Zašili sme sa na lúke povyše oficiálneho parkoviska. Za tento flek sme nezaplatili ani euro a navyše prakticky celý čas sme ho mali len sami pre seba (s výnimkou nedele, kedy bolo obzvlášť horúco a celý deň bola pri tajchu totálna plnka). V tajchu bola priezračná, trošku na môj vkus “sviežejšia” voda, naokolo kopec bufetov a reštaurácií a miestna atrakcia- mini zoo pri hoteli Topky. Takže ani tých 5 dní, čo sme tam boli, sme sa naozaj nenudili.

#Hrušov

Momentálne sme na Hrušove. Pripomína mi to trošku lazy na Myjave, akurát také teplejšie a maďarskejšie. Ak by ste si nás chceli dohľadať na mape, sme v okrese Veľký Krtíš. Našimi prvými hrušovskými hostiteľmi boli Patrícia s Tinom, ktorí zasvätili svoj život permakultúre. O svoj obrovský pozemok sa s láskou starajú a postupne ho pretvárajú podľa svojich predstáv. To, že tu vykonali kusisko práce je zrejmé, ale o tom niekedy inokedy. Za všetko spomeniem aspoň separačnú toaletu, ktorú som si tu vyskúšala po prvý raz v živote, a ktorá ma načisto očarila. A čo je na nej také skvelé? Netreba ju splachovať a vôbec nesmrdí! Navyše vaše hovienka kompostuje, čím vytvárate prakticky nulový odpad a nakoniec máte zadarmo ešte aj hnojivo do záhrady. Toaleta funguje zjednodušene povedané na základe oddeľovania cikaničky a kakaničky, vďaka čomu nebežia hnilobné procesy a nevzniká zápach. Ak by to niekoho zaujímalo, na nete sa okolo toho dá nájsť veľa článkov. Dôvod, prečo sa toľko oduševňujem kvôli wc-ku je zrejme ten, že človek pochopí aké je dôležité až v momente, keď ho nemá. Posledné dve noci sme strávili na farme u Barana Jana, kde vládla priam až rodinná atmosféra. Ani vo sne mi nenapadlo, ako dobre bude fungovať grécky štýl modro-bielych omietok a dekorácií v kombinácii s pôvodným lazníckym statkom.

Počasie nám síce trocha nevyšlo, ale vyhriali sme sa aspoň v saune a bazén sme vyskúšali aj napriek neutíchajúcemu dažďu. Okrem ľudských obyvateľov statku sme sa zoznámili aj s tými zvieracími. Za všetko spomeniem aspoň ovečku Meme, ktorá si myslí, že je pes. A podobne je na tom je aj domáci miláčik kura Čibo, ktoré najradšej spí na gazdovom pleci, ale nepohrdne ani gitarou. Gazda Janko bol skvelý hostiteľ, ráno nám priniesol čerstvé mlieko od ovečiek a domáce žemle. Večer nás pozval na grilovačku so svojou rodinou a zorganizoval pre nás i ochutnávku kozích syrov. Zažili sme naozaj vrúcne prijatie, za čo by sme i touto cestou radi poďakovali 🙂 Ak budete mať cestu na Hrušov, určite sa u Barana Jana zastavte. My zdvíhame kotvy a smerujeme pomaličky do Polonín (samozrejme, s nejakými tými medzi zastávkami 🙂 Posielame srdečné pozdravy   Caravan_couple